Ján Marton vo svojej druhej zbierke šetrí slovami a o to majú jeho verše bez rýmu väčšiu silu. Je to koncentrát pocitu, beznádeje, úprimnosti... Je to nárek duše, ktorá sa zvíja, plazí, skučí, plače a jediné, čo sa jej podarilo dočiahnuť, je pero....