Podobné tituly

PARADISE je zatiaľ najzaujímavejším a najnáročnejším dielom Toni Morrisonovej. Názvy všetkých jej románov sú súčasťou jej rozprávačskej ikonografie, pôsobia ako varovný, ironický symbol. Výnimkou nie je ani názov jej zatiaľ posledného románu PARADISE, ktorý je o všetkom, len nie o raji.
Štruktúra románu je zložitá a princíp miesta a času sa miestami úplne vytráca. Na rozdiel od jej predchádzajúcich diel ako Sula (1973), Song of Solomon (1977), Beloved (1987) a Jazz (1992), PARADISE nemá niektoré prvky ľahkosti, muzikálnosti a mnohotvárnosti. Niekedy pôsobí až schématicky, čierno-bielo a klišeovite.
Morrisonovej rozprávačský talent sa však ani tentoraz nedá zaprieť. Hoci čitateľ potrebuje často veľa energie pospájať si jednotlivé časti príbehov dohromady, výsledok vo forme jasného realistického motívu zatieňuje úmyseľne zašifrovanú spleť alegórii.
Autorka kedysi zamýšľala napísať trilógiu o laske a svoj sľub splnila. Román Beloved je o láske materinskej, Jazz o láske romantickej a Paradise o láske k Bohu. PARADISE je Morrisonovej najfeministickejšie dielo, o čom nakoniec autorka i na konci románu explicitne hovorí. Zaujímavé je, že nikdy nespomenie farbu pleti protagonistiek, o ktorých píše. Robí tak úmyseľne, aby čitateľovi nedovolila vytvoriť si mienku podľa zaužívaných rasových kategorizácií.
Kniha PARADISE je náročné čítanie. Morrisonová pretkala sujet mnohými biblickými alúziami, najmä príbehom o Izraelitoch, ktorý použila ako alúziu na obdobie „rekonštrukce“. Táto zmätená a neúspešná éra (1865 –1877) v americkej histórii po skončení občianskej vojny a zrušení otroctva spôsobila mohutný prúd migrácie čierneho obyvateľstva smerom na riedko osídlený stredozápad a západ, ktorý ponúkal nové životné šance. Ponúkala sa zem, sloboda a budúcnosť. Aký romantizmus a idealizmus! Pravdaže, ako inak, bývalí otroci opäť sa mohli uzatvárať len do vlastných komunít, malých čisto čiernych usadlostí a gét, z čoho pramenila a ešte dodnes pramení v niektorých oblastiach Spojených štátov paranoia voči prišelcom a vonkajšiemu svetu.
Morrisonovej fiktívne mestečko Ruby je portrétom takejto čiernej komunity, ktorá stojí ako kontrast k vonkajšiemu modernizujúcemu svetu. Mestečko pôvodne založilo osem černošských rodín (nazývali sa 8-rock), ktoré sem po dlhom putovaní prišli z Louisiany a Mississippi. Ich ebenovo tmavá pleť, tmavšia ako najspodnejšia uhoľná vrstva (v baníckom slangu nazývaná „8-rock“) im pôvodne nedovolovala usadiť sa v bielych komunitách, dokonca ani v komunitách mulatov či černochov bledšieho sfarbenia pleti. Výsledkom sa stal strach z nového a xenofóbia, ktorá sa dedila z generácie na generáciu. Morrisonova pôsobivo opisuje ľudí, hlboko zasadených do americkej pôdy, ušľachtilo urastených s tmavými očami, tak tmavými, že sú až tmavomodré, ktoré nedajú nikomu preniknúť do hlbky ich srdca a mysle, uzavretých pred všetkými, ktorí sú iní ako oni.
Román pokrýva historicky široké obdobie. Prechádza od obdobia rekonštrukcie až po nedávnu minulosť a kladie otázku: Čo urobili bývalí otroci so slobodou, ktorú získali? Kto boli títo ľudia – bývale pracovné nástroje, veci? A akí sú potomkovia tých, ktorí žili na území Louisiany, keď patrila ešte Francúzom, neskôr Španielom, potom opäť Francúzom, neskôr za prezidenta T. Jeffersona Američanom (územie kúpili od Napoleóna za 15 mil.dolárov) a nakoniec v roku 1812 sa stalo štátom? Akí boli potomkovia tých, ktorí rozprávali zvláštnym dialektom, zmiešaninou francúzštiny, španielčiny a angličtiny? Akí boli potomkovia tých, ktorí po skončení očianskej vojny odmietli ponuky bielych farmárov, ktorí robili všetko preto, aby ich nahovorili na árendátorstvo, a rozhodli sa ísť vlastnou cestou?
Dej románu sa začína šokujúcou scénou začiatkom 70-tych rokov, keď deväť bohabojných obyvateľov mestečka Ruby v Oklahome posluchne boží hlas a ide morálne „očistiť“ neďalekú usadlosť Convent, v ktorej žije niekoľko žien. Ruby a jej uzavretá čierna komunita je pozostalosťou, ktorá vznikla v období rekonštrukcie. Jej mužskí obyvatelia, bigotní fundamentalisti, pridržiavajúci sa doslovne patriachálneho Starého zákona, ídey poslušnosti a utrpenia sa rozhodnú vziať božie slová o odplate do vlastných rúk. Zmätenosť revolučných a rebelantských 60-tych a 70-tych rokov, vietnamsko-americká vojna, generačné a medzirasové konflikty tých čias pôsobia na túto komunitu, najmä na ich mužských obyvateľov, ktorí nechápu danú situáciu ako prirodzený výsledok historickeého vývoja spoločnosti. V malosti, izolácii, bigotnosti a šovinizme, v ktorom žijú, svojím spôsobom myslenia môžu nájsť iba jediného obetného baránka. Skupinu žien, ktorá sa rozhodla a odvážila žiť samostatne, nezávisle bez pomoci okolia. Očistenie mesta Ruby sa stane pre mužské osadenstvo manifestom pre ich krvavé ťaženie na Convent, ktor podozrievajú z orgií, sektárstva, vykonávania potratov či pohanstva.
Convent, kedysi cirkevná škola pre indiánske dievčatá sa zmenila v 20.storočí na prístrešok pre rôznym spôsobom postihnuté ženy bez ohľadu na rasu a spoločenské postavenie. Tak ako obyvatelia mestečka Ruby aj ženy v útulku Convent sú utečenkyne. Pravda, v modernom slova zmysle – utekajú od násilných partnerov či rodinného prostredia, ktoré im nejakým spôsobom ubližuje. Pre všetky, či to je Mavis, Grace, Pallas alebo Seneca je Convent novým domovom, akýmsi rajom na zemi. Connie, bývalá matka predstavená, vládne nad všetkými ženami svojou silou osobnosti, používajúc k tomu niekedy akúsi zmes kresťanských a afrických rituálov.
Román PARADISE je rozdelený do deviatich častí, ktoré rozprávajú rôzne postavy. Dovoľuje to autorke voľne manévrovať medzi rôznymi uhlami pohľadu, z minulosti do prítomnosti a naopak. Zložitá a fragmentárna kompozícia románu je funkčná. Okrem komplexnosti pohľadu vytvára postupne perspektívu, v ktorej sa prvotný chaos rozplieta. Zobrazovaná realita sa vyjasňuje.
Táto majstrovská metóda rozprávania dovoľuje Morrisonovej živo zvýrazniť patologický sôsob, akým sa vytvárajú negatívne mýty a nakoniec vzájomná nedôvera. Morrisonovej štýl je vo všetkých jej románoch eliptický a túto hru na skrývačku hrá s čitateľom i v románe PARADISE. Núti čitateľa zúčastňovať sa na všetkom, čo autorka robí. Morrisonová nazvala tento štýl písania „čiernym umením“, ktoré, ako tvrdí, má pôvod v černošských kongregáciách, kde kazateľa sprevádza spevom celé zúčastnené auditórium. V niektorých svojich esejách sa zase Morrisonová odvoláva na vplyv džezu.
Jej technika však nie je nič nové v modernej literatúre. Písala ňou Virgínia Woolfová, F. M. Dostojevský, J. Joyce, Gabriel Garcia Marquéz a Williama Faulknera, ktorého vplyv nemôže autorka nijakým spôsobom zaprieť (doktorskú prácu písala o Faulknerovi a Woolfovej). PARADISE štýlovo veľmi pripomína Faulknerov The Sound and the Fury (Bľabot a bes, preložil J. Vilikovský, 1978), ktorý taktiež obsahuje sekvencie rôznych rozprávaní a rôznych uhlov pohľadu a má silný biblický alegorický podtext (starozákonný príbeh o Ester). Prečo to nakoniec nepriznať?
A tu sme pri jednom z dôležitých etických problémov súčasného afroamerického písania. Afroamerickí umelci, intelektuáli a politici akoby sa nedokázali definovať samostatne, ale silou-mocou sa chcú zaradiť do uzavretého komplexu, ktorého neohrozený štatút sa už historicky vydobyl predchádzajúcimi generáciami. Inými slovami, v súčasnej intelektuálnej afroamerickej spoločnosti Spojených štátov často chýba veľkosť a sebavedomie takých osobností, akými boli Ralph Ellison či James Baldwin, ktorí žili a tvorili v inej, určite tvrdšej dobe. Umelci spred štyridsiatich či pätdesiatich rokov sa dokázali preraziť a etablovať sa. Boli si vedomí svojej sily a pravdy, i keď animozita americkej spoločnosti tých čias voči obyvateľom tmavej pleti sa vyjadrovala neškrupulózne a veľmi explicitne. Ich sila osobnosti im však dovoľovala bez komplexov vyjadrovať svoj obdiv a stotožňovanie sa s mnohými americkými „bielymi“ autormi bez toho, aby sa báli, že to uškodí ich umeleckej integrite. Zaiste by bolo zaujímavé, ak by sa niekto podujal na rozsiahlu štúdiu, prečo súčasní afroamericki umelci, najmä spisovatelia trpia nedostatkom sebaistoty a nedokážu priznať akúkoľvek spojitosť s americkou „ bielou“ literatúrou. Žiaľ, ani Morrisonová v tomto postoji nie je výnimkou.
Toni Morrisonovú pozná a slovenský čitateľ. Román Song of Solomon (Pieseň o Šamúnovi, 1981) a Jazz (Džez, 1996) vyšli vo výbornom tvorivom slovenskom preklade Jarmily Samcovej. Možno sa podujme k neľahkému umeleckému pretlmočeniu i spomínaného najnovšieho románu PARADISE.

d.h.