Do všetkého sa miešajú, kurvy!
Tomáš Weiss
Při četbě knihy Jána Roznera si člověk částečně připomene Deníky jiného Jana, Jana Zábrany. Je dobře, že se k nám tahle slovenská kniha v překladu dostává. Je dobře, že v kolekci Velkého knižního čtvrtku. O dovolení použít recenzi původního slovenského vydání, jsme požádali slovenského spisovatele Michala Hvoreckého.
Ak by ste toho roku mali prečítať v slovenčine iba jednu knihu, nech je to Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu.
Roznerov autobiografický román možno bez preháňania označiť za kľúčovú slovenskú knihu druhej polovice dvadsiateho storočia, ktorá má samozrejmý nárok stať sa súčasťou kánonu. Príznačne vyšla až tridsať rokov po vzniku a zatiaľ bez väčšej mediálnej odozvy.
Roznera, dnes už takmer zabudnutú osobnosť našej kultúry, vymazali z archívov a knižníc s dôslednosťou typickou pre paranoidné diktatúry. Režim sa ho desil tak, že ho roku 1976 vysťahoval do Nemecka a zničil všetky záznamy o jeho rozsiahlej práci novinára aj kritika literatúry a filmu.
Rovnaký osud postihol aj jeho manželku Zoru Jesenskú, ktorej smrť 21. decembra 1972 a nasledujúcich sedem dní predstavujú časový rámec aj hlavnú tému knižky. Jesenská, priekopníčka moderného slovenského literárneho prekladu, mala záber od Shakespeara až po Dostojevského, a hoci nie všetky jej tvorivé riešenia prežili svoju dobu, zanechala obrovské dielo mimoriadneho významu.
Jej najslávnejší titul, Pasternakov Doktor Živago, sa stal československým kultom a konšpiračné vydanie v malej východoeurópskej krajine medzinárodným politickým škandálom. Pasáž o prepašovaní románu do edičného plánu v skratke vystihuje iracionálny charakter doby aj hrôzu cenzúry.
Jesenskej smrť spustila v Roznerovi fascinujúci spomienkový prúd vedomia, ktorý zahrnul ich osemnásťročné manželstvo, ale aj autorovo detstvo, tvorivú kariéru, politické zápasy večného outsidera, ako aj boj s alkoholizmom či hlboké pochybnosti o zmysle vlastnej práce i celého života. Retrospektívu striedajú praktické prípravy na pohreb v Martine, ktoré sa menia na akési pochovávanie zúčastnených zaživa.
Šesťdesiatničku Jesenskú roku 1969 po legendárnom hokejovom víťazstve Československa nad Sovietskym zväzom na ulici drsne zmlátila polícia. Jej kritický článok v českých Listoch s názvom První rázní vystoupení policie Slovenské socialistické republiky o násilí voči nevinným zneužil režim na brutálnu propagandu. V novinách na ňu nakydali najnechutnejšie vulgarizmy.
Ani po smrti nedala Štátna bezpečnosť tejto talentovanej a silnej žene pokoj: šikanovaním zakazovala priaznivcom účasť na pohrebe, uzavrela príjazdové ulice a trestala tých, ktorí neposlúchli.
„Do všetkého sa musíte miešať, vy kurvy,“ píše Rozner, ktorý pravdivo a nemilosrdne účtuje s krajinou a režimom. Nevie sa zmieriť s národným vzývaním Gustáva Husáka, ktorý bol „Slovák a dostal sa na najvyššie miesto v štáte, on je teraz najvyšší aj nad Čechmi“. Rovnako odmietal antisemitizmus a protimaďarský šovinizmus, vtedy, žiaľ, medzi intelektuálmi na Slovensku bežné prejavy.
Jeho poznámky o konformizme väčšiny hercov národného divadla by sa dali citovať aj dnes. Seba ani ostatných neskrýva za vymyslené literárne postavy, ale používa zásadne skutočné mená, čo obraz o mnohých príslušníkoch takzvanej elity obracia naruby.
Mnohovrstevný, temný, šokujúci, mimoriadny román!
Michal Hvorecký
10.3.2014