Vlastní Krev Rudolfa Slobody
Tomáš Weiss
Spisovatel Rudolf Sloboda je pro Slováky někým mezi Bohumilem Hrabalem a Ludvíkem Vaculíkem. Přinášíme doslov Jána Litváka, připojený k zatím poslednímu překladu jeho knihy do češtiny - knize Krev.
Sloboda v stave prítomnosti a neprítomnosti včera a dnes
Rudo Sloboda sa tri desaťročia aktívnej literárnej práce držal zásady, že v názve knihy by malo byť písmeno r, aby titulu dodalo výrazný zvuk. Naozaj podľa tohto receptu vydal postupne knihy Narcis, Britva, Uhorský rok, Rozum, Stratený raj, Uršuľa a ďalšie. Román Krv vydal v roku 1991 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a znova sa tu s neuveriteľnou otvorenosťou zahryzol do svojich tém – samovražda, náboženstvá, Ježiš Kristus – medzi tieto témy v neposlednom rade patrila aj autorova maličkosť. Tituluje sa tu ako spisovateľ-gazda či ako gazda-kresťan so zdôrazneným chorvátskym pôvodom, s búrlivým vnútorným vesmírom a komplikovanou umeleckou letorou ľudového filozofa.
Už za svojho života sa takpovediac stal súčasťou folklóru ako Bohumil Hrabal či Egon Bondy. V neoficiálnych rebríčkoch obľúbených spisovateľov roky obsadzoval vrchné priečky. Korunoval predstavy o tom, ako by mal vyzerať nonkonformný guru made in Slovakia. Mnohí ľudia z brandže za ním chodili do domčeka v Devínskej Novej Vsi na Slovinci, vodili k nemu svojich zahraničných hostí, zbožňovali ho pre jeho nedokonalosti, jeho slabosť pre mačky a psy. Hodiny dokázali počúvať jeho nepretržité filozofovanie a morfondírovanie.
Raz ho pred výkladom antikvariátu na Sedlárskej ulici v bratislavskom Starom Meste oslovili dvaja jehovisti, reku, veľa je kníh, ale je len jedna kniha... Nikoho kompetentnejšieho ani osloviť nemohli. Pozval ich naproti do Café U Michala, aj im objednal nejaké nápoje. A potom ich už nepustil k slovu. Biblia, to bol vlastne jeho koníček.
V spoločenských kruhoch bol príkladom plnomocného mysliteľa. Všeobecne rešpektovanými prirodzenými autoritami vtedajšej literárnej scény boli popri ňom prozaici Vincent Šikula, Dušan Mitana, z básnikov Štefan Moravčík a Jozef Mihalkovič, obklopení študentkami a bohémami všade, kde sa ukázali, z jednoduchého dôvodu. Vedelo sa o nich, že nešuštia papierom a nie sú suchopárni ani lakomí.
Sloboda mal spomedzi nich vari najvyhranenejší vzťah k materiálnemu bohatstvu „... najlepším stavom je úplná chudoba,“ píše v predmetnom románe Krv. „Nikto od vás nemôže nič požadovať a celkom spokojne si môžete zjesť svoj obed a nemyslieť pri tom na to, že niekde niekto trpí hladom a mali by sme sa s ním rozdeliť. Aj dom treba urobiť čo najmenší, aby ste neboli nútení prijímať niekoho na nocľah. V chladničke netreba mať nijaké zásoby a nanajvýš trpké je vlastniť viacero šiat. To človeka priam nutká, aby jedny niekomu daroval. Na chudobu netreba nijakej námahy, a keď si na ňu zvyknete, ste takmer blažení. Do toho patrí aj návyk na neporiadok a špinu. Oveľa príjemnejšie sa človeku spí, keď nemusí svoj dom zamykať. Keď vie, že mu nikto nič nemôže ukradnúť, spokojne môže spať aj pri otvorenom okne.“
Mnohým čitateľom sa Sloboda dovolil priblížiť k svojmu súkromiu a to nielen cez knihy, ale aj priamo na adrese svojho trvalého pôsobiska. Jeho fanúšikovia milovali aj jeho chyby a potknutia, lebo sa k nim vedel ľahkovážne aj vážne vrátiť, zohnúť sa až po svoj tieň, glosovať svoje protialkoholické liečenia a mindráky v úzkej súvislosti so svetovým dianím, Alahom a vyhranenou predstavou o svetovom mieri a spôsobe svojej samovraždy. Ako píše: „Začal byť zlý okolo tridsiatky: a to nespôsobil len alkohol alebo vstup sovietskych vojsk v šesťdesiatom ôsmom, ale neznesiteľná, trvalá, vtieravá predstava, že najlepšie by bolo obesiť sa.“
Dokladal príklady toho, že spojenectvo medzi ľuďmi vzniká skôr cez ich chyby, slabosti a neresti (suseda sa s gazdom spriatelila na základe toho, že obaja mali vo zvyku rozbíjať taniere – on v opitosti, ona za triezva, keď ju nahneval manžel).
A v drobnokresbách popritom akoby mimochodom zachytával dobovú atmosféru - napríklad aj cez prostoduchosť naivného mladíka, čo ide na výzvu miestneho rozhlasu okopávať repu. Zaevidoval bez zveličení túto horlivosť pre verejné blaho, ktorá bola kedysi na dennom poriadku. Zaznačil ju rovnako vecne ako hlúposť hraničiarov, ktorí zastavili toho istého mladíka vracajúceho sa z poľa repy s motykou popri Morave, „lebo sa nazdávali, že na motyke preplával z Rakúska hraničnú rieku (drôty ešte vtedy neboli)“.
Samozrejme, na život v pohraničnom pásme sa Sloboda nepozerá cez prizmu nejakej paušálnej neslobody, obľúbený to uhol pohľadu dodatočných disidentov či kabinetných rebelov. Nespomínam si už presne, čo napísal napríklad o strihaní drôtov železnej opony. Tie drôty tam v jeho podaní proste najprv neboli, potom tam boli, a potom zase nie. On tam chodil na prechádzky so psami, keď tam drôty neboli. Keď tam boli, chodili ta so psami vojaci.
Drôty momentálne nie sú. Ani na ulici Slovinec rozhodne nestoja skromné domčeky, ktoré by tam mali byť, ak by sa obyvatelia tohto svojrázneho kúta riadili radami mysliteľa, ktorý medzi nimi trvalo žil a pracoval. Dolu na vydláždenom námestí mu postavili hroznú bustu a keď chce človek pri nej s pietou postáť a precítiť vari na okamih spomienku na tohto po každej stránke originálneho génia, zistí, že sa do niečoho nezmyselne núti a radšej odíde.
Oveľa silnejšie zážitky človek prežíva len toť na hornom konci, pri Sandbergu, devínskom pozostatku piesočnej bane a mora, kde ešte dnes človek môže nájsť v hore piesku lastúru či žraločí zub, aj keď sa to dnes nesmie, ale nik to aj tak nerešpektuje. Ľudia na Devínsku Kobylu chodia hlavne cez víkendy a so zlomenou miliónročnou mušľou v ruke hľadia dolu k rieke a ponad ňu k zámku Schlosshof. Legendy sa rozprávajú o mužovi, čo odtiaľto za komunizmu odletel do Rakúska na rogale. A o spisovateľovi Rudovi Slobodovi, čo tu žil, väčšinou turisti nevedia, netušia nič. Je tu už mierne neprítomný, rovnako ako to more či ostnaté drôty, stopy po požiaroch, veľkomoravské pevnosti a ďalšie hĺbkové stopy, kuriozity a zvláštnosti tohto vrstvovitého magického priestoru.
V modernej literatúre sa podarilo presadiť doktrínu, že autora nemožno stotožňovať s jeho dielom alebo s jeho hlavným predstaviteľom. No v tomto prípade bude musieť čitateľ urobiť v chápaní autorstva množstvo výnimiek. Máloktorý autor je vo svojom diele taký úzko spojený so svojím súkromným osudom ako Sloboda. S máloktorým autorom bola tak úzko spojená väčšina z nás.
A čo je nové v Bratislave? Tento týždeň získal prestížnu literárnu cenu Anasoft Litera ešte stále mladý prozaik Víťo Staviarsky. Dnes sa zrazili dve električky a pred chvíľou nám vtrhla do redakcie kubánska delegácia. Mladý básnik Maikel Iglesias Rodríguez mi stihol povedať, že u nich je komunizmus, že nemajú slobodu a vlastne ani internet. Takže nič sa v podstate nezmenilo, ako za Rudových starých čias, keď sme mali len Slobodu s veľkým S.
Post scriptum prikladám ešte básničku s príbuznou témou, čo sa mi napísala ani nie pred rokom.
S
Stále sme spojení. Slovami, skutkami, slabosťami, svojimi spovedníkmi.
Sme si súdení.
Sme samozrejmou súčasťou svojich snov.
Slnko svieti. Slabiky spia. Slabo sneží.
Spomeňme siedmich svetových spisovateľov: Swift, Styron, Sartre, Salinger, Solženicyn, Skácel (Salman sa stále schováva).
Slabosi stonajú.
Svet sa smeje.
Slovenskí spisovatelia súperia sami so sebou.
Staviarsky spisuje svoje srandičky.
Sloboda stále splieta svoju slučku.
Ján Litvák
3.1.2014
