Nový Murakami - než vyjde česky, sehnali jsme pro vás slovenské vydání
Tomáš Weiss
Proč vám nenabídnout oblíbeného světového autora, který vyšel na Slovensku? Byla by přece hloupost, nabízet anglický překlad a nenabídnout i ten slovenský, když už je dřív, než český. Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania je navíc jedna z nejpodařenějších knih běhajícího Japonce - jazzmana.
V druhom ročníku na vysokej škole od júla do januára nasledujúceho roka Cukuru Tazaki rozmýšľal skoro výlučne o tom, že zomrie. V tom čase oslávil svoje dvadsiate narodeniny, ale táto udalosť preňho neznamenala takmer nič.
V tých dňoch považoval za najprirodzenejšie a najlogickejšie, že skoncuje so životom. Do dnes nevie pochopiť, čo mu vtedy zabránilo spraviť posledný krok. Prehupnúť sa ponad prah deliaci život od smrti bolo vtedy preňho jednoduchšie, než prehltnúť surové vajíčko.
Jeho chuť zomrieť však bola asi až natoľko jednoznačná a intenzívna, že si pre ňu v duchu nedokázal vytvoriť predstavu nijakého adekvátneho spôsobu smrti, a napokon sa o samovraždu nepokúsil vôbec. Otázka konkrétnosti bola pri tom všetkom skôr nepodstatná. Keby mal vtedy poruke nejaké dvere, vedúce k smrti, určite by ich bol bez váhania otvoril. Ani čo by pokračoval vo všedných činnostiach, ani by o tom hlbšie nerozmýšľal. Ibaže nájsť vo svojom okolí také dvere, či už vedúce k šťastiu, alebo do nešťastia, to bolo jednoducho nad jeho sily.
Cukuru Tazaki často myslieva na to, že vtedy mal radšej zomrieť. Keby to bol urobil, prítomný svet by nebol existoval. To mu príde fascinujúce; tento svet neexistuje a veci, ktoré sa v ňom považujú za realitu, ňou zrazu prestanú byť. On sám prestane pre tento svet existovať, ale zároveň z toho istého dôvodu aj tento svet prestáva existovať preňho.
Tak či tak však Cukuru nevie pochopiť, prečo musel v tom období prísť až tesne na hranu, na dosah smrti. Konkrétna príčina tu síce bola, ale v čom spočívala tá obrovská sila, ktorou ho smrť priťahovala a skoro pol roka dokázala držať v zovretí? Držať v zovretí – áno, to je dokonale výstižný výraz. Tak ako ten prorok z Biblie, ktorého prehltla veľryba a on žil v jej bruchu, aj Cukuru sa prepadol do žalúdka smrti a jeho dni plynuli bez dátumu v tmavej, bahnistej šachte. Prežil ten čas ako námesačný alebo nebožtík, ktorý si ešte nevšimol, že je mŕtvy. Keď vyšlo slnko, zobudil sa, vyčistil si zuby, navliekol si, čo mal poruke, nastúpil do vlaku a odviezol sa na univerzitu, v škole si robil poznámky do zošitov. Ako sa človek v prudkej víchrici zubami-nechtami drží kandelábra, tak sa Cukuru držal výlučne aktuálneho rozvrhu. Pokiaľ to nebolo nutné, s nikým sa nerozprával a po návrate do svojho bytu, kde býval sám, si sadal na podlahu a opretý o stenu rozmýšľal napríklad o absencii života. Temná priepasť pred ním rozťahovala hrozivú tlamu a viedla rovno k osi Zeme. Vnútri videl vírivú ničotu zrážajúcu sa do mračien a počul iba to hlboké mlčanie, čo tupo tlačí na
bubienky.
Keď práve nerozmýšľal o smrti, nemyslel vôbec na nič.A nemyslieť na nič nebolo ani trochu ťažké. Noviny nečítal, hudbu nepočúval, a dokonca nepociťoval ani žiadnu chuť na sex. To, čo sa dialo vo svete, preňho nemalo nijaký význam. Keď ho unavilo sedieť medzi štyrmi stenami, vybral sa von a bezcieľne sa motal po okolí. Alebo zašiel na stanicu, sadol si na lavičku a donekonečna sledoval príchody a odchody vlakov.
Každé ráno sa osprchoval a dôkladne si umyl vlasy, dva razy týždenne si opral. Čistota mu bola jedinou oporou a tej sa zúfalo držal. Vyprať, okúpať sa, vyčistiť si zuby. Jedlu nevenoval skoro žiadnu pozornosť. Na obedy chodil do menzy, ale okrem nich už takmer nič poriadne nejedával. Keď pocítil hlad, v najbližšom obchode si kúpil nejaké jabĺčko či zeleninu a to doma pochrúmal. Alebo si dal kus anglického chleba a ten zapil mliekom priamo zo škatule. Keď prišiel čas na spanie, namiesto lieku vypil za štamperlík whisky. Našťastie nezniesol veľa alkoholu, a tak mu stačilo trošku, a hneď sa ocitol v ríši snov. V tom čase sa mu však nikdy nič nesnívalo. A keby aj, jeho sny sa vynorili a vzápätí sa zošmykli po zvislej stene nepolapiteľného, klzkého vedomia do priestorov ničoty.
Príčina, čo u Cukurua Tazakiho spustila túto nepotlačiteľnu túžbu po smrti, je jasná. Jedného dňa mu štyri osoby, s ktorými sa dovtedy dlho a vrúcne priatelil, oznámili, že ho už nikdy viac nechcú vidieť a ani s ním rozprávať. Priamo a nekompromisne, z ničoho nič. Nepovedali mu však ani slova o tom, čím si tento prísny rozsudok zaslúžil. A on sa na to úmyselne nespýtal.
Tí štyria boli jeho najlepší kamaráti z gymnázia, lenže vtedy bol Cukuru už z rodného mesta preč a študoval na univerzite v Tokiu. Takže vylúčenie z partie na jeho každodenný život nemalo nijaký praktický dopad. Nemusel sa obávať, čo sa stane, ak sa náhodou stretnú na ulici. To však platilo iba čisto teoreticky. Diaľka, ktorá Cukurua delila od tých štyroch, v skutočnosti skôr väčšmi prehlbovala jeho bolesť, stupňovala jeho trápenie. Vylúčenie a samota sa premenili na dlhočizný kábel, ktorý akoby čoraz tuhšie sťahoval obrovský navijak. A po tej do prasknutia napnutej linke mu vodne v noci prichádzali nezrozumiteľné posolstvá a zneli ako kvílenie víchrice v korunách stromov. Ich intenzita sa menila a zvuky sa mu bolestivo zapichovali do uší. Tí piati boli spolužiakmi na štátnom gymnáziu na predmestí. Traja chalani a dve dievčatá. Skamarátili sa v prvom ročníku v lete na jednej dobrovoľníckej akcii a zostali výbornou partiou, hoci sa neskôr dostali do rôznych tried. Účasť na akcii dostali za domácu úlohu na letné prázdniny z predmetu náuka o spoločnosti, ale aj neskôr v dobrovoľníckej činnosti iniciatívne pokračovali z vlastnej vôle. Okrem spoločensko-prospešnej práce sa stretávali aj počas voľných dní, vyšli si niekam na výlet, zahrali tenis, zašli na polostrov Čita, zaplávať si alebo sa u niektorého z nich stretli a spoločne sa pripravovali na testy. Alebo si niekde len tak sadli a celé hodiny diskutovali. Témy rozhovorov si dopredu
neurčovali, a napriek tomu o ne nikdy nemali núdzu.
Stretli sa vďaka náhode. V zadaní dobrovoľníckej práce mali na výber viacero možností a jednou z nich bola aj pomoc žiakom v doučovacej škole, tým, ktorí nezvládali bežné vyučovanie (mnohí z nich nemohli pravidelne chodiť do školy). Išlo o vzdelávacie zariadenie, ktoré založila katolícka cirkev, a do projektu sa prihlásili len oni piati. So žiakmi strávili tri dni v letnom tábore neďaleko Nagoje, a hneď sa s nimi
skamarátili.
Keď práve nemali nič na práci, čas využili na otvorené debaty, vymieňali si názory, zblížili sa. Hovorili o plánoch do budúcnosti i o svojich problémoch. A na konci letného tábora cítili všetci piati, že s práve nachádzajú na správnom mieste a s tými správnymi ľuďmi. Pociťovali spolupatričnosť, jeden potreboval tých ostatných a tí potrebovali jeho. Podobalo sa to chemickému zlúčeniu spôsobenému šťastnou náhodou. Nech by aj človek použil rovnaké látky, nech by aj všetko pripravil akokoľvek dôkladne, k rovnakému výsledku by sa nikdy nedopracoval. Neskôr chodili cez víkendy do doučovacej školy pravidelne dvakrát do mesiaca, pomáhali deťom s učením, predčítavali im z knižiek, hrávali s nimi rôzne pohybové hry.
Spoločne kosili trávu v záhrade, natierali budovu, starali sa o údržbu ihriska a podobne. Pomáhali tam asi dva a pol roka,až kým neskončili gymnázium.
Je však možné, že zostava traja chlapci a dve dievčatá v sebe od začiatku niesla náboj určitého napätia. Ak by niektorí začali spolu chodiť, jeden by zostal bokom. Táto možnosť im asi od začiatku visela nad hlavami ako ťažký, neodbytný mrak. Nič také sa však nestalo a zdalo sa, že to vôbec nehrozí. Všetci piati náhodou pochádzali z „vyššej strednej“ vrstvy, ktorá obýva okrajové časti veľkomiest. Ich rodičia patrili
ku generácii aktérov prudkého hospodárskeho rastu, otcovia boli buď špecialisti v technických odboroch, alebo zamestnanci špičkových firiem. Za vzdelanie svojich detí by obetovali všetko. Usporiadaný život, aspoň navonok, žiadni rozvedení rodičia, matky spravidla zostávali v domácnosti. Navštevovali elitné gymnázium, takže študijné výsledky mali tiež približne rovnako dobré. Aj v životnom štýle ich podstatne viac spájalo, ako rozdeľovalo.
Všetci s výnimkou Cukurua Tazakiho mali spoločnú ešte jednu úplne náhodnú maličkosť. Ich priezviská obsahovali „farby“. Chlapci sa volali Akamacu a Ómi, čiže „červená borovica“ a „modré more“, a dievčatá Široneová a Kuronová, teda „biely koreň“ a „čierna pláň“. Len Tazakimu chýba v mene farba, jeho priezvisko sa skladá zo znakov „veľa“ a „výbežok“. Preto sa Cukuru od začiatku cítil akýsi iný. Ale či má človek v priezvisku znak pre nejakú farbu, alebo nie, to s jeho povahou, samozrejme, nijako nesúvisí. To mu bolo jasné. Tak či onak ho to však trochu mrzelo, ba cítil sa priam dotknuto, a to ho samého udivovalo. Ostatní sa úplne prirodzene hneď začali navzájom volať po farbách:. „Červený“, „Modrý“, „Biela“ a „Čierna“. Len jemu zostalo „Cukuru“. Vážne rozmýšľal o tom, aké by to bolo fajn, keby aj jeho priezvisko obsahovalo nejakú farbu. V tom prípade by všetko bolo úplne dokonalé. Červený mal neskutočné nadanie na učenie. Vôbec to nevyzeralo, že sa nejako veľmi snažil, a napriek tomu bol vo všetkých predmetoch jeden z najlepších. Nijako sa však nevyvyšoval, skromne sa držal v úzadí a ostatných vždy podržal. Akoby sa za svoju múdrosť hanbil. Akurát mal sklony, aké vídať u ľudí menšieho vzrastu (napokon, výškou neprekročil 160 centimetrov), ak raz o niečom rozhodol, neústupčivo trval na svojom, nech už to bola akákoľvek maličkosť. Nelogické pravidlo či niečo podobné, alebo neschopný učiteľ ho dokázali poriadne vytočiť. Nerád prehrával a napríklad porážka v tenise ho vedela úplne rozladiť. Niežeby prehru príliš prežíval, no potom sa zakaždým dlho odmlčal. Ostatní štyria považovali túto jeho „skleslosť“ za smiešnu
a uťahovali si z neho. Nakoniec sa však aj on vždy rozosmial. Jeho otec bol profesorom na Ekonomickej fakulte Nagojskejuniverzity. Modrý bol útočníkom ragbyového klubu, mal teda dokonalú figúru. V treťom ročníku ho zvolili za kapitána mužstva. Širočizné plecia, mohutná hruď, impozantné čelo, veľké ústa, výrazný nos. Horúci hráč, ustavične zranený. Učenie ho príliš nebavilo, ale vďaka svojej veselej povahe sa tešil všeobecnej obľube. Vždy pozeral človeku priamo do očí a hovoril zvučným hlasom. Rád a s veľkou chuťou jedol. Skoro nikdy nepovedal na nikoho krivé slovko a mená aj tváre ľudí si okamžite zapamätal. Vedel počúvať iných a vynikal organizačným talentom. Cukuru si aj teraz dokáže živo vybaviť, ako sa Modrý pred zápasom drží s ostatnými v kruhu a hlasno ich povzbudzuje.
Asi takto: „A teraz vyhráme, jasné?! Otázka znie len AKO a KOĽKO. Prehra pre nás neexistuje! Rozumiete, my a prehrať – ABSOLÚTNE VYLÚČENÉ!“
„ABSOLÚTNE VYLÚČENÉ!“ zvolali hráči a rozpŕchli sa po ihrisku.
Ich ragbyové družstvo však nebolo nijako mimoriadne silné. Hoci sám Modrý bol naozaj pohybovo nadaný a bystrý hráč, no úroveň celého mužstva bola iba priemerná. Často a až priľahko ich porazil železný manšaft
súkromných stredných škôl, ktoré na štipendiá nalákali talentovaných hráčov z celého Japonska. Keď však bolo už po zápase, Modrého výsledok nijako príliš netrápil. „Dôležitá je vôľa vyhrať,“ hovorieval. „V skutočnom živote človek predsa vždy nevyhráva. Niekedy sme víťazi, niekedy porazení.
