Podobné tituly

Autormi krátkeho cestopisného denníku „Sto dětí mi říká brácho“, sú manželia Marie a Karel Dvořákovi. Pár týždňov po svadbe sa rozhodovali, kam by na čas vycestovali predtým ako sa natrvalo usadia v malej moravskej dedinke. Nakoniec sa rozhodli, že strávia rok ako dobrovoľníci vo vidieckej škole pre chudobné deti v mestečku Deodurga, ktoré patrí do najzaostalejšej a najchudobnejšej oblasti Indie. Saleziánom, ktorí im umožnili tento pobyt, každý mesiac posielali svoje zážitky a poznámky. Po návrate do Českej republiky sa nakoniec rozhodli tieto zážitky zosúladiť do jednotného denníka a vydať knihu o svojich skúsenostiach s Indiou a indickou kultúrou.
V úvode manželia popisujú svoje motivácie pre výber Indie a taktiež prípravy na cestu. Ďalšie časti knihy sa už zameriavajú na témy, ktoré boli pre nich najzaujímavejšie. Ich rozprávanie je dynamické a kniha sa veľmi ľahko číta. V priebehu čítania som mala často pocit, akoby som nečítala knihu ale sedela s kamarátmi, ktorí mi rozprávajú svoje zážitky z ciest. Pri písaní knihy sa striedali obaja manželia. Ako výhodu beriem teda aj to, že sa počas čítania s ľahkosťou dostávate do rozprávania z pohľadu muža a tém jemu blízkych (napríklad dopravná situácia, životné prostredie..), a na druhej strane z pohľadu ženy (tradície uzatvárania manželstiev v Indii, postavenie ženy v komunite..).
Autori sa najviac venujú samozrejme skúsenostiam so školou, v ktorej ako dobrovoľníci učia. Vďaka deťom sa dozvedajú o veľkej negramotnosti väčšiny chudobných dedín v oblasti, o veľkej poverčivosti miestnych ľudí a taktiež o ich ignorujúcom prístupe k životnému prostrediu, ktoré podľa manželov pramení práve z neinformovanosti. Marie Dvořáková ako vyštudovaná lekárka upozorňuje samozrejme aj na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť, ktorú sama zažíva keď sa vo svojom voľnom čase stáva súčasťou zdravotníckeho tímu, ktorý chodí do miestnych vzdialených chudobných dedín, ošetrovať dedinčanov. Stretla sa hlavne s veľkou poverčivosťou miestnych, ktorí liečili mnohé choroby rituálmi. A taktiež s dopadmi liečenia dedinských šamanov. Ako Mária dodáva, dedinčania využívajú v súčasnosti služby šamanov aj preto, lebo zdravotnícke zariadenia sú pre nich príliš drahé a často priveľmi ďaleko.
Autori sa nevyhli ani tradičným témam, ktoré sa objavujú v mnohých cestopisných knihách o Indii, akými sú zapáchajúce a preplnené ulice a krása prírody lemovaná odpadkami. Na tieto témy sa pozerajú ako turisti, ale aj ako učitelia, ktorí vidia základný problém vo vysokej negramotnosti obyvateľstva a taktiež nesprávnom systéme vzdelávania. Kniha manželia obohatili o fotografie, ktoré sú jej hodnotným doplnením.
Súhlasím s čitateľmi, ktorý toto dielo považujú za príjemnú oddychovú literatúru. Skutočne ponúka aj informácie z miest, kde sa bežný turista často nedostane. Výhodu vidím v tom, že mali možnosť stráviť v tomto prostredí celý rok a nazerať tak na rôzne situácie a príhody s ohľadom na svoje dlhodobejšie skúsenosti. Autorom sa podarilo podať svoje ročné pôsobenie v Indii ako napínavý príbeh, kedy sa čitateľ často cíti ako súčasť tohto príbehu. Až prekvapujúco dobre sa týmto amatérskym spisovateľom darí pútavo zatiahnuť autora do deju. Zaujímavé sú tiež ich porovnávania českej a indickej kultúry, ktoré sa vyskytuje hneď na niekoľkých miestach v knihe. Pomáha čitateľovi ešte viac sa stať súčasťou rozprávania. Myslím si, že kniha spĺňa svoj cieľ. Je určená pre záujemcov o cestovanie do Indie a tiež čitateľov, ktorí majú radi reálne príbehy a láka ich nahliadnutie do iných kultúr. Pre skúsených cestovateľov a znalcov Indie prináša veľmi málo nových informácií, napriek tomu však ponúka zaujímavý pohľad na túto krajinu očami dobrovoľníkov.